reklama

Môj náročný ale krásny sen

Stratou zraku život nekončí... Moje sny a výzvy počas môjho takmer 13 ročného života nevidiaceho sa začínajú plniť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Stratou zraku život nekončí...

Moje sny a výzvy počas môjho takmer 13 ročného života nevidiaceho sa začínajú plniť.

Približne rok dozadu ma telefonicky kontaktovala riaditeľka Komunitnej Nadácie Liptov Janka Mrlianová, že plánujú výstup na Kriváň a či by som sa pridal. ja samozrejme bez zaváhania, že určite áno. potichu som dumal, ako to zorganizujú a ako a či to zvládnem. aj keď zdolať Kriváň ako nevidiaci to bol môj sen už od roku 2010, ale Janka o tom ani len netušila.

Samozrejme moji priatelia mi často hovorili, že radi pôjdu so mnou, ale nejak na to nikdy neaprišlo aj z dôvodu, že som stále na nejakom bežeckom podujatí a dosť trénujem na zvládnutí ďalšieho môjho sna a vysokohorská turistika je úplne iná disciplína ako beh, preto to nechcem kombinovať .

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No zrazu nadišiel deň D a ja som sa s ďalšími desiatimi členmi tejto krásnej myšlienky ocitol v minibuse na autobusovej stanici v Liptovskom Hrádku.

Pondelok 16. septembra okrem iného začal aj týždeň dobrovolníctva a tak skupinka dobrovolníkov na čele s milou a peknou pani riaditelkou Jankou niečo po 7 hod vyrazila z Troch studničiek na Kriváň.

Mňa sa ujali dvaja správny chlapíci Stanko a Miško, ktorý sa na mojom vedení na vrchol striedali. Stanko vybral turistické palice, ja som ich chytil za jeden koniec, Stanko za druhý a vykročili sme k nášmu cieľu.

Terén bol od začiatku poriadne členitý a aj celkom slušne stúpal, no potom sa položil a šli sme kamenistým chodníkom len miernym stúpaním. No po troške začínalo stúpanie a aj terén bol zložitejší. Množstvo nepravidelných prírodných schodov s rozdielnou výškou mi dávalo zabrať, ale predsa len mám niečo turisticky odchodené, a okoštoval som aj niekoľko trail behov, takže až také namáhavé to zas nebolo. Janka sa ma zo začiatku pár krát pýtala ako to zvládam, či nedáme prestávku, no ja s mojimi vodcami Stankom a Miškom sme kráčali v pohodičke, a asi aj dobrým tempom, lebo Janka potom radšej sama zahlásovala prestávky na doplnenie energie. Trochu sme sa napili, zahryzli do horalky a vykročili ďalej. Počasie bolo na turistiku priam stvorené, všetci sme si to užívali. Bol pondelok, takže ani turistov nebolo na chodníku až tak veľa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sme pomaly stúpali občas sme zacítili aj vetrík, no začali sa ukazovať aj krásne výhľady. Keďže som nevidiaci, tak som len zaspomínal na časy keď som ešte videl a na výhľady, ktoré mi ešte zostali v pamäti a s vtedajšou priateľkou sme sa pomaly škriabali na tento majestátny vrchol. Výhľady Sú naozaj nádherné. Keď sme na chvíľu zastali, moji spoločníci sa rozhliadali a hovorili: tam je Východná, za ňou Važec, tuto dolu je pribilina, a tamto vpravo je Liptovská porúbka....

Ja im na to: veď to hovoríte ako keby to bolo tuto pár metrov, ale keď som si spomenul na časy keď som videl veru presne tak to je a dedinky pod nami boli ako nadlani. Mnohý zo skupinky si robili svojimi mobilmi či foťákmi mnoho záberov, krásne foto spomienky sú proste nenahraditelné. Viem o čom píšem, lebo sám mám doma niekoľko stoviek, ba možno už aj cez tisíc fotografií. Som asi stará škola, ale ja si stále dávam vyrobiť vo fotoslužbe klasické fotky, asi to mnohým príde ako dosť veľký paradox, lebo načo by už boli nevidiacemu fotky, no mám takú pasiu a fotky vo fotoalbumoch majú pre mňa stále veľkú hodnotu ako mať ich v mobile či foťáku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sme kráčali veselo sme debatovali, ja som občas cestu okorenil nejakým vtipom a Cesta nám ubiehala rýchlo, teda aspoň ja som to tak cítil. Samozrejme stále som počúval pokyny Stanka a Miška, ktorý sa počas cesty striedali, jedenvpredu a jeden za mnou a opisovali mi čo najpodrobnejšie terén pod mojimi nohami. Janka opäť zahlásila malú pauzu, tak sme doplnili energiu a po krátkej veselej debate a urobenia pár foto spomienok sme pokračovali ďalej. Ako som už spomínal terén bol zložitý, ale ešte počas doby keď som patril k vidiacim som niekoľko slovenských štítov zdolal, takže som vedel čo ma čaká. Niektoré nepravidelné schody boli vysoké 40 ale aj 50 centimetrov ale šlo nám to bez väčších problémov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sme dorazili do sedla pod Kriváňom, tam sa do nás opieral už aj celkom silný vetrík, Janka už skôr povedala, že nesie aj nejakú „vrcholovicu“, ja som občas humorne podpichol, či nemá aj nejakú „podvrcholovicu“ a ba veru aj mala, tak sme doplnili energiu a hor sa do posledného, no zároveň do najťažšieho úseku vystupu. Posledných možno 200 výškových metrov bolo nekonečnýcha šlapali sme naozaj pomaly. Bolo to naozaj náročné a nebezpečné, lebo malé zaváhanie v tejto výške by malo už fatálne následky, no Miško a Stanko ma viedli naozaj dobre a bezpečne.

Posledné metre, krokya sme hore....

Na vrchole sme si dokonca zaslúžili od turistov, ktorý si už vychutnávali majestátnu pohodičku aj krátky potlesk. Pousádzali sme sa každý niekde na prírodnej stoličke a vložili sme sa do svojich občerstvení a chuťoviek. Nebíčko bez mráčika, takže výhľady boli určite krásne a do ďaleka.janka mi vyniesla až na vrchol veľký a chutný rezník tak som ho schuti a zaslúžene zlikvidoval. Izabelka nás pre zmenu mnohých ponúkla chutnou horalkou. Spolu , ale aj s ďalšími turistami sme trochu podebatovali, porobili pár foto záberov a po necelej hodinke nastal čas zdolať cestu späť,,lebo ako hovorím a je to aj pravda, vyšlapať na vrchol je len polovica cesty a je dobré bezpečne sa aj vrátiť.

Stanko s Miškom mi pevne upevnili podsedák a od chrbta mi k nemu priviazali pevné lano aby ma pri šmyknutí, resp. pri nebezpečnej situácii ten zadný podržal. Ako som už napísal posledných pár stoviek metrov na vrchol, bolo naozaj náročné prekonať, no ten istý úsek smerom nadol bol dva krát tak náročný a dolu sme schádzali takmer po centimetroch. Takmer celý úsek sme schádzali po zadku, lebo to bolo naozaj strmé, úzke a nedala sa použiť vodiaca technika s palicami v našich rukách. Keď sa dalo chytil som sa Janka predo mnou za plece alebo za ruksak a tak sme urobili pár krokov a opäť nazadok a týmto spôsobom sme šli pokiaľ to bolo nevyhnutné. Schádzali sme veľmi pomaly, ale aj keď pomaly, no hlavne, že to odbúdalo a po nejakom čase sa aj terén začal zlepšovať. Čoraz viac a viac som šiel držiac sa Janka za ruksak, samozrejme stále istený lanom zadným vodičom. Ako nahor, tak aj nadol sme si urobili pár prestávok, doplnili energiu v tekutom či pevnom skupenstve a pokračovali nižšie.

Terén bol aj celkom v pohodke, ale stále bolo na chodníku množstvo uvolnených menšich, ale aj väčších kameňov, pár kamenných polí a schodov rôznych výšok a uhlov. Pomaly, ale isto sme sa blížili k cieľu našej cesty, ale nemalo to len výhody, lebo 4,5 hodiny smerom hore a zatiaľ takmer 2 hodinky dolu dávalo poriadne telu zabrať a začal som pociťovať už aj poriadnu únavu. Samozrejme trpeli stehenné svaly, kolená, ale aj prsty na nohách ako dorážali do špica topánok a čím sme boli nižšie bolo to čoraz ťažšie a nepríjemnejšie. Keď ma Stanko upozornil na zvuk automobilov na ceste, ktorý som za počul aj ja, bolo to aspoň teoreticky trochu lepšie, k tomu som započul aj štebotanie či čivkanie vtáčikov, no stále sme boli ďaleko od cieľa. No vedel som, že sa blížime, aj keď cesta bola nekonečná. No nakoniec sa podarilo a dorazili sme k studničke a k ceste.

Viem, čo obnáša vysokohorská turistika, no práve pre to, že ju neabsolvujem často spôsobilo to, že mi dala aj poriadne zabrať, aj keď myšlienka, že by sme Kriváň v tento naplánovaný a krásny deň nezdolali ma ani len nenapadla.

Týmto článkom s mojim opisom a mojimi pocitmi sa chcem srdečne poďakovať Komunitnej Nadácii Liptov s jej veľmi príjemnou a šikovnou riaditelkou Jankou Mrlianovou, ako aj všetkým zúčastneným tohto náročného, ale krásneho výstupu počnúc Stanislav, Michal Jankoza priame navigovanie a vodenie na vrchol aj späť, Tánička, Lenka, Martinka, izabelka a Dorotka ako aj Majkl za krásne foto z výstupu za zrealizovanie môjho sna.

PS: Priatelia,nik nepovedal, že o rok to nemôžeme zopakovať znovu, takže už teraz sa teším. smile

Samozrejme veľká vďaka patrí aj všetkým mojim spolubežcom Romanko, Anička, Katarínka Jožko, Vandalka, Miňo, Miroslav, Ivko,Michal, Jožko, Marek, Martin Dominika, Marek, Magdalénka, Radoslav, Petrík, Martin, Tánička, Zuzanka, Mirka,Anička 1, Martinka, Anička 2, Erik, Peťo, Emilko, Mário, Marek, a mnohým ďalším, za nabehané a natrénované kilometre, lebo aj vďaka vám a mojej natrenovanej kondícii a vytrvalosti som zvládal zdolať tento náročný cieľ.

ale hlavne aj preto, lebo chceme a keď ľudia chcú dokážu robiť obrovské veci.

Ešte raz všetkým vám priatelia moji vyslovujem obrovské ďakujem!

Pavol Kéri

Pavol Kéri

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  109x

Som nevidiaci športovec. Mám rád život, mám rád ľudí a v rámci svojich možností sa snažím žiť naplno. P.S.: Veľmi rád pečiem bábovky Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu