Moja cesta k vysnívanému snu

Autor: Pavol Kéri | 3.12.2019 o 15:15 | (upravené 3.12.2019 o 17:33) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  315x

Nikdy som nebol pasívny, vždy som sa rád hýbal, a tak som sa približne pred piatimi rokmi začal viac venovať behu.

Keď som sa v roku 2016 vrátil z Bratislavy na rodný Liptov, beh sa mi úplne vryl pod kožu a, doslovne, stal sa mojou každodennou drogou. Pravidelne som behával na bežeckom páse vo fitku, bicykloval, či regeneroval v plaveckom bazéne. Vďaka tomuto výdatnému tréningu som sa postupne dopracoval k prvému polmaratónu (jún 2016 Košice _ Seňa). Keď si na to spätne spomínam, bolo to veru poriadne trápenie. Oficiálne som ho dal za 2 h a 18 min a fakt som sa maximálne rozbil. Rok 2017 bol nie až taký dobrý, objavili sa problémy s ľavým kolenom a, úprimne, nabehal som len veľmi málo. No cieľ, dať polmaratón pod dve hodinky, ma neopustil a svoju métu som dosiahol v máji 2018 na Jazernej päťdesiatke. Odvtedy počet odbehaných polmaratónov na jednej strane stále stúpa, na druhej strane, čas, za ktorý sa mi ich podarilo odbehnúť, je stále nižší.J

Polmaratón pod dve hodinky bol teda zvládnutý a tak sa moje myšlienky začali akosi pomaly preorientovávať na maratón.

V novembri 2018 som zaregistroval kamaráta  z Prešova, ktorý so skupinou priateľov absolvoval Aténsky maratón. Tak nejak som sa začal pohrávať s myšlienkou tiež ho pokoriť. O tomto behu som však nevedel vôbec nič - či je alebo nie je na ňom nejaké prevýšenie, aké počasie tam býva v novembri, koľko by to mohlo asi tak stáť...Tieto otázky boli celkom na mieste, lebo chcieť je síce jedna vec, no nakoľko som nevidiaci, k zdolaniu takéhoto cieľa potrebujem super parťáka (takže v duchu som si tieto otázky kládol hneď za dvoch).  Myšlienka pokoriť  ho bola však taká neodbytná, že som ju raz pred pár priateľmi vyslovil aj nahlas. Keďže maratóny som dovtedy nebehal, po zvážení mojich možnosti som si povedal, že najskôr to môžem skúsiť tak v roku 2020. No niekomu, pred kým som tento sen spomenul, sa myšlienka asi tiež zapáčila a začal veci riešiť, no to mi došlo až oveľa neskôr. Každopádne v trénovaní som pokračoval a počas zimy 2018/2019 som s mojou bežeckou parťáčkou Aničkou nabehal celkom pekné objemy. Boli to krásne behy, aj keď u nás na Liptove poriadne mrazivé. Spomínam si, keď v Liptovskom Mikuláši bolo -8 °C, no v Jánskej doline, kam sme bežali teplota vzduchu klesla na -13 °C. Vzdialenosti do 20 km som si odkrútil vo fitku, väčšie objemy som behával s Aničkou po liptovských rovinách a kopcoch. Ani som sa nenazdal a cieľavedomé posilňovanie vytrvalosti a kondičky sa z mrazivej zimy prehuplo do krásnej jari. Raz sme si s Aničkou dohodli výbeh na Žiarsku chatu. Po začiatok doliny to bolo v pohode, no celou dolinou, čo je niečo cez 5 km, bola na ceste poriadna vrstva snehu,  a k tomu kvalitné prevýšenie. Na chate sme doplnili sily chutnou kapustnicou a poďho bežať späť. Ja, veľký gurmán, no zároveň veľký jedák som kapustnicu priam zožral, a aby toho nebolo málo, dorazil som aj Aničkinu porciu, keďže ona už nevládala. Počas cesty späť som ale hneď zistil, že to nebol moc dobrý nápad – pichanie v boku bolo neskutočné. Po chvíli sa to našťastie ukľudnilo a my sme sa mohli opäť poriadne rozbehnúť. Domov sme síce v zdraví dobehli  ale 3 km pred cieľom som veru šiel už celkom na hranu, ale chcel som to dobojovať. Vtedy sme zdolali takmer 32 km s prevýšením okolo 1000m.

Raz ma prekvapil telefonát jednej milej pani z nadácie JOJ, vraj hľadajú šikovných a neobyčajných ľudí. Tak sme si dohodli stretnutie, urobili rozhovor, taká klasika – nič špeciálne. Čo ma ale na konci nášho stretnutia trochu prekvapilo – o pár dní mám vraj čakať ich kameramana s kolegom. Ok, keď to musí byť, tak som sa pripravil – v den D som upiekol makovú bábovku a keďže bol ešte čas, pustil som sa do vysávania. V tom zrazu zvonček...a na moju otázku „Kto je?“, sa mi zdalo, že spoza dverí počujem niečo ako „Televízia“. V tom sa ma už jeden z mužských hlasov spytuje, či viem, kto je. Samozrejme hlas som poznal okamžite a hovorím: „No jasné, predsa Vilo Rozboril“. Pozval som návštevu dovnútra – rozbehol sa kolotoč nahrávania, kamerovania a debát o všeličom z môjho života.

Po čase mi Vilo hovorí: „Pali, zbaľ sa, ideme do fitka!“

Ja mu na to, či sranduje, lebo dnes som už mal vo fitku poctivo odmakané. Keďže vraj nešlo o žart, ale o „potrebné veci“, o chvíľu sme už boli všetci vo fitku, kde ma čakal môj nový tréner Marek. Tam už „veci“ zrazu nabrali rýchly spád - záťažové testy, pár fotiek, darček  od Vila v podobe kvalitných bežeckých tenisiek a cesta domov.

Nejaký deň-dva som sa z toho všetkého spamätával. Samozrejme došlo mi, že v mojom živote sa deje niečo neobyčajné. V tom čase som bol už s Jožkom z Košíc zaregistrovaný na môj prvý maratón v Košiciach, takže každodenné tréningy boli nevyhnutnosťou a musím povedať, že toho bolo naozaj dosť.

Po čase sa mi opäť ozvali ľudia z televízie s neobyčajným prekvapením v podobe veľmi milého stretnutia v jednej mikulášskej kaviarni.  Tréner Marek ma už čakal s videoodkazom od Vila, v ktorom ma pozdravil a údajne zorganizoval pre mňa bežecký tím, ktorý vraj stojí za mojim chrbtom. Keď som sa otočil a po jednom začali na mňa hovoriť Katka, Anička, Romanko, Jožko a Ivko, zmohol som sa len na prázdne prehĺtanie a nemý úžas.

Po tomto skutočne prekvapujúcom a krásnom stretnutí kolotoč tréningov pokračoval, ba dokonca v ešte oveľa hustejšom a dynamickejšom tempe.

Prišlo leto a počas prázdninových dní som absolvoval dvojfázové tréningy: ráno s kamošom Milankom na biku a popoludní 10 až 20 km behy s Katarínkou. Počas víkendov tradičné dlhšie objemové behy s Aničkou. Pomedzi to sa mihli polmaratóny v Prahe, Olomouci, môj doteraz najrýchlejší v Starej Bystrici, charitatívny beh Barlaton na Liptove, Ondrašovská horička, Žilinský nightrun, ako aj malý Štrbský maratón, či triatlon pri Liptovskej Mare...

Do toho všetkého sa primiešal ešte aj malý operačný zákrok s mojim pravým okom, ktoré bolo od nehody nefunkčné a dal som si ho odstrániť. Približne po troch týždňoch nevyhnutnej športovej prestávky som opäť naskočil do „rozbehnutého rýchlika“.

Musím povedať, že mesiace júl a august boli poriadne nabité, no zároveň veľmi krásne a pre mňa veľmi obohacujúce. Jeden týždeň sa mi dokonca tréningovo podarilo nabehať 96 kilometrov, čo bolo pre mňa priam neuveriteľné. S Jožkom som na Jazernom maratóne skúsil aj generálku maratónu, kde sme vtedy odbehli krásnych 35 kilometrov.

V auguste som sa v Blave opäť stretol s Vilom a Jankom Mečiarom a vtedy ma Vilo začal prehovárať, aby som nebežal Košický maratón, vraj má pre mňa lepšiu ponuku. Samozrejme, ja liptovský tvrdohlavec som zo svojho plánu nechcel upustiť, no tušil som, že Vilova ponuka bude oveľa zaujímavejšia a o to lákavejšia. Vilo mi v ten deň oznámil, že v novembri bežíme spolu s Jankom maratón v Aténach. Samozrejme s podporou bežeckého tímu. Tie dni sme s Jankom dosť veľa nabehali a poriadne potrénovali.

September bol tiež nabitý množstvom tréningov a bežeckých podujatí - beh do kopca pod názvom Liptovský krč, trailový polmaratón v Liptovskej Tepličke, ktorý nás poriadne preskúšal po vytrvalostnej, kondičnej, ale aj psychickej stránke, Žilinský mestský polmaratón, a aby toho nebolo málo, deň na to som s dobrovoľníkmi z Komunitnej nadácie Liptov zdolal náš krásny vrchol Kriváň. O týždeň nás čakal ešte trailový beh Kvačianskou dolinou a tak som makal ďalej spokojný a šťastný s obrovskou podporou mojich priateľov, ktorým v duchu každý deň vyslovujem obrovské ďakujem. V septembri sme, po rozumnom zvážení, stihli ešte zmeniť registráciu na Košickom maratóne z maratónu na polmaratón.

Tréningy, čo sa týka objemu, sa postupne znižovali, viac bolo kratších tempových behov. Spolubežcov bolo s odchádzajúcim letom o niečo skromnejšie, podľa možností som občas opäť trénoval aj na bežeckom páse, ale pár pekných behov sa mi podarilo ešte absolvovať s ďalším z mojich kamarátov - Miškom.

V októbri sme si krásne s Jožkom a Magdalénkou odbehli polmaratón v Košiciach, dokonca moja spolubežkyňa Katarínka si splnila tiež svoj sen a odbehla svoj prvý maratón, z čoho sa veľmi teším.

Keďže Marek bol v plánovaní a písaní tréningov neúnavný a do maratónu ostával už len mesiac, s Katarínkou, Milankom, Miškom a Jankom sme makali ďalej. 19. októbra sme sa s Miňom boli ešte dynamicky prevetrať v Kozárovciach na pilotnom ročníku Behu slovenskou bránou s dlžkou 12 km. Po tomto podujatí ešte pár tempových behov a tradičná plavecká regenerácia. Počas víkendu mi volala produkčná, aby som sa pomaly začal baliť - v stredu popoludní príde vraj po mňa auto. Tak aj bolo a v stredu večer som bol už v Bratislave.

Vo štvrtok ráno sme už pobalení v zoskupení režisér, kameraman, zvukár, produkčná plus Janko s manželkou a ja cestovali na letisko do Viedne. Zhruba po dva a pol hodinke sme pristáli na letisku v Aténach. Cesta do hotela, na recepcii opäť obrovské prekvapenie v podobe môjho podporného bežeckého tímu v zložení Anička, Katarínka, Romanko a Marek.

Atény, mesto rôznych farieb a prekvapení.

Predmaratónske napätie som cítil už v celom tele, delili ma od neho už len necelé tri dni. Každopádne tri krásne dni plné rôznych zážitkov – večerná vrava aténskych ulíc (pre mňa, ako nevidiaceho, chvíľami až trochu prihlučná), ale aj veľmi milé prekvapenie v jednej reštaurácii, kde mi majiteľ priniesol jedálny lístok v braillovom písme. Dokázal som prečítať síce len medzinárodné slová ako coca cola, sprite, e salata, e spagetti, ale krásna a nezabudnuteľná príhoda. Výborné jedlá - skutočne delikátne a chutné.

Nezabudnuteľný výlet na Akropolu, síce s veľkým množstvom turistov všade naokolo, ale aj napriek tomu, toto miesto pôsobilo na mňa obrovským kľudom a nadpozemskou energiou. Celú túto atmosféru pohody dotvárali moji úžasní priatelia a skvelí organizační tím. Našli sa aj chvíľky so zdvihnutým ukazovákom, lebo moja maratónska premiéra sa neskutočne rýchlo blížila a môj rešpekt pred ním bol namieste. Večer pred maratónom bol pohodový, ba priam výborne uvoľnený, no dobre sa pred mojim prvým nezažitým výkonom vyspať, bolo dôležité.

Maratónové ráno so sladkými raňajkami v hoteli boli ešte v pohode. Trochu hektickejšie a chaotickejšie to už bolo pri pokuse presunúť sa na štart, čo bolo ale pochopiteľné, lebo premiestniť 30 tisíc bežcov z Atén do Marathonu, nebolo vôbec jednoduché. Nasledovalo pár fotiek na štarte, povinný odbeh do kríkov, nakoľko niekoľkometrové rady pred Toy búdkami boli naozaj odstrašujúce (jedna z chybičiek krásy v rámci organizácie) a poďho do určeného sektora.

Napätie obrovské.

Na štarte nás trochu pokropil príjemný dáždik, nervozita namieste, no zrazu povel pre náš sektor a vybiehame.

Začiatok, opäť tlačenica ako na každom väčšom bežeckom podujatí, no konečne bežím a zo mňa opadáva všetka nervozita a stres. Beží sa mi super, bodaj by aj nie, keď mám okolo seba support ozajstných priateľov - Anička, Marek, Romanko a po mojej ľavici Janko ako môj vodič. Prvých desať kilákov v pohodke, po nich dávame do seba proteínové tyčinky, kto potrebuje aj gél. Po každej občerstvovačke pijeme. Pre lepšiu prestavu, ja s vodičom bežím stále, ak potrebujeme čokoľvek z občerstvovačky, niekto z podporného tímu to vezme a dáva nám to, keď nás dobehne. Samozrejme, pijeme za behu, no na miestach, kde je bežcov poredšie, aby nedošlo k nehode, resp. aby sme sa v kľude a v bezpečí napili. Prekračujeme pätnásty kilometer. Marek nás informuje, že bude nasledovať menšie stúpanie, meteorologické info nemá, no dážď, ktorý nás pokropí a príjemne osvieži, je super. Popri výbornom kropení sa do nás občas oprie aj príjemný vietor, no pri teplote cez 20 stupňov je to priam balzam na telo. Stúpanie zvládame celkom v pohodke a pomaly sa blížime k dvadsiatemu kilometru. Mapka, ktorú študoval Marek informovala, že to najväčšie stúpanie nás čaká medzi 20 až 31 kilometrom. Po tejto prekonanej méte, malo byť už len klesanie, resp. rovinka. Apropó, prevýšenie na celom maratóne malo byť približne 370m.

Ako som už aj spomínal, môj support mal na starosti takmer všetko - prerážanie cesty, dopĺňanie tekutín, resp. proviantu a keď niekto fotil alebo kameroval, vystriedal Janka, takže po mojom ľavom boku sa vystriedali všetci moji priatelia.

Stúpanie na spomínanom úseku nebolo podľa mňa až tak namáhavé, resp. ja som ho až tak necítil, stále som sa cítil veľmi dobre a plný síl, aj keď po 31 kilometri sa to už vlieklo dosť pomaly.

Keď mi Marek hovoril:  „Pali, už len 11 km“, bolo to už naozaj veľmi blízko, ale ako píšem, šlo to už veľmi pomaly. Stále sme dopĺňali čo bolo treba, no hlavne tekutiny. Keď sme prekročili 35 km, spomenul som si na Jožka, s ním som túto métu pokoril na Jazernom maratóne v auguste. Do cieľa už len 7 km, no prišiel 36 km a tam som už naozaj pociťoval problémy. Musel som prejsť do kroku, fyzicky som sa necítil na beh, no po pár sto metroch sme sa opäť rozbehli. Pobehli sme približne 4 km a opäť som musel prejsť do chôdze. No už to bolo naozaj „za pár“ a myšlienka vzdať to mi nenapadla po celú dobu, čo som na maratón poctivo trénoval a ani teraz som si ju nepripúšťal. Načerpával som sily, ako som vedel, lebo do cieľa môjho prvého maratónu bolo už len necelých 1600 metrov a chcel som ho dobehnúť so cťou a vztýčenou hlavou. Vbehli sme na štadión a Janko mi hovorí: „Pali už len 200 metrov, to dáme...“

Nabudený Jankovými slovami, ako aj slovami mojich priateľov okolo, som sa ešte zaťal na posledné metre a bežal som, aj keď to bolo viac zotrvačnosťou, lebo zrýchliť to už nešlo ani keby som ako chcel. Ešte výbeh na plechový povrch, priatelia kričia už len 50 metrov, na štadióne tisícky bežcov ako aj fanúšikov, 20 metrov pred cieľom som pocítil slabý kŕč do zadného stehenného svalu, no bol len malý a slabý, takže nijako negatívne neovplyvnil môj dobeh do vytúženého cieľa  a zrazu: „Pali, si v cieli...“

Všetci moji priatelia mi gratulovali, ako aj Katarínka, ktorá prišla z tribúny s veľkým transparentom

„Paľko 42 kilometrov srdiečko“

Od organizátora som dostal obrovskú kyticu so slovami gratulácie, ja som sa zmohol len na poďakovanie za to, že som mohol bežať a že som to zvládol, potom doľahli na mňa všetky emócie a hlas sa mi zlomil...

Pomaly sme sa presúvali po medaile a tiež bežecké balíčky, trochu  sme posedeli a hlavne vydýchli...veru poriadnu únavu som cítil na celom tele.

Ale je to tam...perex photo

Môj prvý maratón prekonaný a ja v cieli spokojný a šťastný!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stĺpček šéfredaktorky

Fico dostal certifikát extrémistu

Do volieb si Fico vymyslí nejaký slogan o tom, proti komu stavia hrádzu s fašistami.

Bývalý šéf Tiposu pôjde do väzby, rozhodol Najvyšší súd

Do väzby okrem Barcziho pôjde aj exšéf IT Prelec.


Už ste čítali?