Letá plné práce, ale aj radosti a pohody

Autor: Pavol Kéri | 18.4.2020 o 9:25 | (upravené 18.4.2020 o 14:06) Karma článku: 4,05 | Prečítané:  257x

Na sociálnej sieti v minulosti kolovala fotografia, na ktorej pózovali chlapík s vidlami v ruke, žena s hrabľami, veľa detí a v pozadí sa týčil obrovský stoh sena.

Keď mi sestra opísala túto fotografiu, hneď mi prišlo na myseľ obrovské množstvo spomienok spojených s letom, senom a všetkým okolo toho.

Medzi prvými mi prišla na myseľ spomienka, keď sme sa ešte aj so sestrou na vlečke plnej sena vozili, no to sme boli ešte maličkí juniori. S postupujúcim časom nás rodičia po troške zaúčali do domácich prác, nevinímajúc práce na poli. Jedna z nich bola aj práca s letným senom. To bola krásna práca plná slnečných lúčov, no niekedy aj zmoknutého sena, alebo vyvalenej fúry.

Keďže sme doma chovali ovečky, barana a nutrie, bolo im treba zabezpečiť potravu na zimu, preto sme počas leta na tom každoročne pracne makali. Otec pracoval celý život na jednosmennej prevádzke, mamina pracovala na dve, neskôr na tri, takže ona seno dopoludnia obrátila a ja s Jankou a otcom sme ho popoludní pohrabali a položili na kolibku, poprípade, ak už bolo na kolibke vysušené, zvážali sme ho na traktore domov na šopu. V sobotu sme sa na tejto činnosti podieľali všetci. Výnimkou nebola ani nedeľa, to v prípade, keď malo pršať a hrozilo, žeby vysušené seno zmoklo.

Kým sme sa so sestrou naučili hrabať seno, to nejaký čas aj trvalo a odskákalo si to aj množstvo zubov na hrabliach. Otec bol a stále je zdatný majster, takže iné ako drevené hrable u nás nikdy neexistovali. No nastrúhal sa ich naozaj veľa, ešte viac sa nahundral, ale cesta ku ktorémukoľvek cieľu nie je nikdy taká jednoduchá, ako sa zdá.

Seno sme zvážali na našom malom modrom traktorčeku. Pamätám si na jednu príhodu, keď sme už mali seno na vlečke a pomaly sme ho viezli domov, no na konci poľa, už na poľnej ceste, ktorá sa dosť zvažovala doprava sa nám polovica fúry zošuchla na zem. Otec nadával, k tomu sa blížili mračná a hrozilo, že nás aj so senom zastihne poriadny lejak, no nejak sme to stihli opäť naložiť a úspešne aj doviezť domov. Boli to ale poriadne stresy. Samozrejme popri prácach doma sme chodili pomáhať aj starým rodičom. Keď sa išlo kosiť, to sa dohodlo deň, dva pred tým a zavčasu ráno prišli ku starkým dvaja synovia, dvaja zaťkovia a ja spolu so starým otcom sme s kosami na pleciach vykročili k rosou zmáčaným lúkam. Lúky boli od seba oddelené tzv. cieľmi, (železný kôl zabitý v zemi), starý otec, alebo niektorý so synov vykráčal v tráve líniu, po ktorú sa kosilo, všetci si rozdelili približne po rovnakom úseku, lebo lúka bola dlhá a s chuťou sa dali do kosenia. Ja som bol 12 ročný depešák, (tak ma volal strýko) a tiež som sa už zaúčal do činnosti kosenia a pravdu vám poviem, vôbec, ale vôbec to nebolo jednoduché.  Veru, aj tú nejakú kosu som zlomil, ale s kľudom môžem povedať, že kosiť som sa naučil. Ako aj mnohí, ak nie všetci moji spolužiaci, veď koniec osemdesiatych rokov mal každý gazda v dedinke nejaké pole a choval ovečky, zajace, sliepky ako aj iné zvieratá. Pamätám si aj na mnohé príhody, kedy prišiel do triedy pán školník Koloman počas prirodopisu a pýtal "súdružku" učiteľku, či by mu niektorí chlapci mohli ísť pomôcť kosiť školskú záhradu. Všetci dvanásti sme sa hneď hlásili a poď ho hneď po prezutí sa na školský dvor. Školník samozrejme nemal v búde s potrebným náradím toľko kôs, ale aspoň sme sa mohli trochu zašiť a uliať z vyučovania. Ako čas plynul , bol som aj ja čoraz zručnejší a v podstate aj samostatný. To už len otec podotkol, „ bolo by dobré ísť pozrieť Lucerku, či ju už netreba skosiť“. Ako aj trojku alebo nejakú miešanku. Tieto druhy krmiva pre bylinožravce rástli rýchlejšie ako aj do väčšej výšky. Ako som už podotkol, kosiť bolo dobré ísť zavčasu ráno keď bola ešte rosa,  alebo večer, keď zapadalo slnko, keď už aj hmyz ako ovady ustali a prestali štípať. Práce bolo naozaj dosť, samozrejme striedal som to aj s kosením starým rodičom, ktorý už tak nevládali, veď zajačinka obalená v cestíčku od starkého bola vždy fantastická. Pokosiť, posušiť, poklásť, potom doviezť domov a vyhodiť na šopu, to bol každoročný kolotoč, samozrejme každodenná škola, neskôr práca, ale boli to krásne roky plné slnka a rôznych zážitkov.

Ako sa hovorí nič netrvá večne a tak to veru v živote aj chodí, starí rodičia sa už pominuli, ja som už len kosec teoretik, ale spomienky, tie vždy zostanú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Taliani sa poučili z kolabujúcich nemocníc v prvej vlne

Prípady pribúdajú pomalšie ako v iných krajinách.

Úrad únik údajov o testovaných utajuje. Polícia čaká na podnet

Etickí hackeri tvrdia, že je pravdepodobné, že údaje niekto zneužije.


Už ste čítali?